HISTÓRIA OBCE HRADISKO

/vybraté z obecnej kroniky /

Už v XIII. storočí zapadne od Levoče, medzi obcami Ruskinovce a Dravce bol majetok, ktorý v najstarších listinách sa uvádza pod názvom "Vysoké". Listinou spišského grófa Rolanda zo dňa 23. augusta 1277 boli presne určené hranice tohto majetku. Tu sa uvádza názov "Vysoké" ako názov potôčika, ktorý oddeľuje majetok kostola sv. Martina od územia Sasov z Ruskinoviec.

Dr. Martin Pirhala uvádza, že tento musel byť totožný s územím dnešného Hradiska, nakoľko len tento mohol byť napádaný raz obyvateľmi Ruskinoviec, Draviec, inokedy zas Levočanmi. Nebol to zaiste veľký majetok, čo vysvitá už aj z testamentu prepošta Muthmera /vlastníka majetku/, vystaveného r. 1273.

V tomto testamente sa spomína výslovne majetok na Vysokom, na ktorom mal prepošt iba 2 kravy a 7 oviec, ktoré poručil kaplnke sv. Ondreja. Názov "Hradezischore" sa prvý raz uvádza r. 1619, keď Levoča previedla súpis v usadlostiach, ktoré jej boli podriadené. Hradisko bolo medzi poddanskými osadami najmenšie.

Roku 1667 spomína levočská kronika Hradisko pod názvom "Kuniszhoffchen" a udáva nám niektoré zaujímavé podrobnosti ohľadom hospodárskeho života jeho obyvateľov. V tomto roku bývalo v Hradisku 6 roľníkov a 3 želiari. Títo platili mestu Levoči ročný nájom 6 florénov /zlaťákov/. Okrem toho pri voľbe richtára museli prispieť týmito naturáliami: 6 sliepok, 1 zajaca, 2 perličky, pre zvonára 40 denárov, 3 florény ako poplatok za psov. Ďalej mali ešte dať desiatok od oviec, povoznícke práce pri doprave vína a iné robotské práce. Cirkevne patrilo Hradisko od nepamäti pod správu fary v Levoči. Vysvitá z toho, že keď jezuiti v Levoči začali svoju činnosť, nie síce na fare, ale predbežne len v kláštore, prevzali spolu s ostatnými k levočskej farnosti patriacimi filiálkami aj Hradisko. Bolo to 17. januára 1674.

Roku 1700 previedol prepošt Ján Ligney vizitáciu v spišských farnostiach. Vtedy malo Hradisko 37 duší, z toho 15 katolíkov a 22 nekatolíkov. Podľa schematizmu spišského biskupstve z r. 1801 malo Hradisko už 114 obyvateľov. Na základe štátneho sčítania ľudu roku 1881 malo Hradisko 26 domov so 164 obyvateľmi, všetci boli Slováci. Územie obce meralo 558 katastrálnych jutár celkovej pôdy, z ktorej bolo 327 ornej, 66 kj lúk, 1 kj záhrady, 49 kj lesov, 115 kj pasienok.

V roku 1961 bolo v Hradisku 144 obyvateľov a v súčasnosti je ich 101. Po roku 1961 obec pripadla okresu Poprad. V popradskom okrese bola jednou z najmenších a vzhľadom aj najchudobnejších obcí. Boli tu drevené chalúpky, niektoré veľmi schátralé. Len zriedka sa vyskytol aj murovaný domček. Občania používali spišské nárečie a živili sa prevažne súkromno-hospodáriacim roľníctvom.

Správa obce:

Pred II. svetovou vojnou richtár mal svoju úradovňu vo svojom byte. Po vojne bola zriadená miestnosť pre Miestny národný výbor v budove bývalej pastierne. V tejto úradovni sa pracovalo až do 27. 11. 1988, kedy bol otvorený kultúrny dom, v ktorom je kancelária pre MNV, neskôr Obecný úrad. Nachádza sa tu aj malá zasadačka, ktorá sa využíva väčšinou pri voľbách, potom je tu veľká sála, v ktorej sa poriadajú tanečné zábavy, kary i oslavy významnejších jubileí občanov obce a na prvom poschodí je predajňa potravín a rozličného tovaru, na ktorú občania čakali od r. 1959, kedy bola zriedená predajňa v druhej polovici pastierne. Prívoz tovaru bol zabezpečený konským záprahom. V r. 1965 sa začala výstavba nového obchodného stánku v strede dediny, ktorý bol skolaudovaný v novembri 1967 a bol v prevádzke až do otvorenia kultúrneho domu, kde bola potom predajne premiestnená.

Školstvo:

V skoršom období mali deti vyučovanie po jednotlivých rodinách a to za každé školopovinné dieťa jeden deň. Vyučovali nekvalifikovaní učitelia, ba dokonca v zimných mesiacoch to boli levočskí murári.

V roku 1947 bola vystavená ako provizórne škola - drevený barák, ktorá mala slúžiť svojmu účelu na 10 rokov. Žiaľ, tento barak slúžil ako škola až do roku 1978, keď od 1. septembra deti začali dochádzať do novej školy do susedných Vlkoviec, kde bolo vyučovanie 1.- 4. ročníka, od 5. roč. deti dochádzali do ZDŠ v Ľubici. Takýto stav vo vyučovaní je aj dnes.

Elektrifikácia obce:

Elektrifikácia obce bola započatá v r. 1960. Počiatky boli dosť ťažké, pretože niektorých občanov bolo ešte treba presviedčať o potrebe elektriny a jej výhodách. Elektrina priniesla pre obec mnoho. Pocítilo sa to jednak pri mlátení obilia, pílení dreva a iných prácach. V domácnostiach sa rozozvučali rádioprijímače, práčky a iné spotrebiče. V roku 1963 uvideli občania na školskom televízore značky "Kriváň" televízny obraz. Do roku 1970 už bolo v obci 13 televízorov. Elektrina tiež odstránila zastaralý spôsob oznamovanie správ v obci pomocou bubna.

V roku 1969 zazneli prvé tony v miestnom rozhlase. Cez vianočné sviatky r. 1969 sa tiež prvýkrát rozžiarili žiarovky na celoobecnom stromčeku pri obchodnom stánku. V novembri 1970 začali elektrikári montovať na elektrické stĺpy neónové svietidlá.

Vierovyznanie:

Všetci občania sú rímsko-katolíckeho vierovyznania. Vlastná fara tu nie je, len kostol. Základný kameň bol položený 20. mája 1937 a v tomto roku sa jeho výstavba dostala až po strechu. V roku 1944 bola výstavba ukončená. Do uvedeného obdobia na náboženské obrady v nedeľu a vo sviatok vozili duchovného občania v lete na voze, v zime na saniach a to podľa stavov. Jeden stav tvorili manželské dvojice. Na vyučovanie náboženstve zasa podľa toho, koľko detí mali prihlásených z jednej rodiny.

Vodovod:

Hoci je obec Hradisko podhorskou obcou, jednako o vodu je tu núdza, preteká tu len malý potôčik, ktorý v suchom letnom období takmer vyschne. Rovnako je to s pitnou vodou. Pôvodne tu boli len ojedinelé zrubové studne. V roku 1958 si začali občania budovať spádový vodovod. Vodnú nádrž vybudovali nad dedinou. Bol to len jednoduchý vodovod s dvoma vývodmi na prostriedku dediny. Aj keď je obec malá, jednako zásobe pitnej vody nestačila. V letnom období a v zime pri tuhších mrazoch sa dostala len tým, ktorí vedeli zavčasu vstávať. Ostatní boli potom odkázaní zas len na primitívne studne, ktorých v obci bolo už len 3, aj to v úbohom stave. V roku 1971 si občania z vodnej nádrže zaviedli vodu vodovodom do svojich domov, alebo aspoň do svojho dvora.

Zvyky a ľudové tradície:

Boli spojené hlavne s cirkevnými sviatkami:

Od Lucie do Vilie /Štedrý večer/ sa robil stolček. Každý deň sa na ňom niečo urobilo. Takto vyhotovený stolček potom niesli do kostola na Polnočnú omšu. Cez otvor vyrezaný na stolčeku sa dívali pred oltár s vraj videli bosorky. Ten, kto išiel so stolčekom do kostola, posýpal svoju cestu makom, aby ho potom strigy nenašli.

Na Vianoce sa chodilo vinšovať k rodinám a susedom. Deti vinšovali takto: Vinšujem, vinšujem, že na peci buchty čujem a pod pecou pálenečku, dajteže mi za ložečku.

Vinšovačka dospelých: Vinšujem Vám na tú svätú Viliu, aby sa nám Pán Boh do druhej svätej Vilie dal dožiť s menšími hriechami, väčšou radosťou, božskou milosťou šťastlivejších rokov, ako sme prežili. Aby nám Pán Boh dal kury čubaté, husi sedlaté, kravy s veľkými vemenami, kone so zlatými kopytami. Pochválený buď Ježiš Kristus.

Mládenci postavili v strede dediny vianočný stromček. Obyčajne to bol smrek, vysoký až 8 metrov. V domoch si tiež ozdobili vianočné stromčeky, pre zmenu jedličky. Spoločne zasadali k sviatočnej večeri. Tradičným jedlom boli makové lokše. Okrem toho sa pripravilo viacero iných jedál. Pred podávaním na stôl z každého druhu jedla sa odložilo do kanvičky a ráno to dali statku. Po večeri sa spievali vianočné piesne.

Fašiangy - trvali od nedele obeda posledného fašiangového týždňa do stredy /popolcovej/ do polnoci. V pondelok sa robil radový tanec. Obyčajne to bolo usporiadané v jednej miestnosti. Všetky dievky a dievčence boli vykrútené a za tanec platili tanečníkom. V utorok sa dialo to isté, len bolo doplnené hostinami. V stredu ráno s muzikou_, dievky preoblečené za mládencov, mládenci za dievky, chodili po dedine s košom a vyberali vajcia, slaninu, klobásu, koláče. Klobásy a slaninu nastokli na lieskovú palicu s tak sa chodilo z domu do domu. Potom pri muzike sa robila spoločne veliká hostina.

Pálenie Morény - dva týždne pred Veľkou nocou ženy a dievky urobili zo slamy Morénu. Obliekli ju do svadobného rúcha po poslednej mladuche. Potom ju slávnostne zaniesli do poľa na úhory a tam ju spálili, aby v tom roku neboli žiadne živelné pohromy na úrode.

Na Veľkú noc sa robili hostiny po rodinách. V pondelok mládenci chodili po kúpačkách. Kúpalo sa obyčajne s vodou. Ktorá dievka sa nedala okúpať dobrovoľne, mládenci ju odniesli ku studni a potom kúpali, kým nebola každá nitka na nej premočená. V utorok pre zmenu mali právo kúpať len dievky a ženy.

Z uvedených zvykov a tradícií sa zachovali dodnes hlavne vianočné zvyky - vinšovačky, stavba vianočného stromčeka na strede dediny, fašiangová zábava a veľkonočná kúpačka.